Daň za ubytovanie kúpeľných zariadení

PRÍPAD Z PRAXE: Daň za ubytovanie zaplatená kúpeľmi a následná žiadosť o jej vrátenie (podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 8Sžfk/47/2017 zo dňa 12. decembra 2018)

Kúpele zaplatili správcovi dane – mestu, daň za ubytovanie za obdobie január 2007 až marec 2012. Následne kúpele žiadali vrátiť zaplatenú daň, pretože nevznikla poplatková povinnosť, a preto vznikol daňový preplatok. Mesto odmietlo preplatok vrátiť, o čom vydalo rozhodnutie. Odvolací orgán (Finančné riaditeľstvo SR) zamietol odvolanie kúpeľov a potvrdil rozhodnutie mesta (prvostupňový správny orgán) ako správcu dane, ktorým nevyhovel žiadosti o vrátenie daňového preplatku. Podľa mesta a aj odvolacieho orgánu kúpele mali byť platiteľom dane za ubytovanie. Rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo predmetom podanej žaloby na krajskom súde.

Rozsudok krajského súdu – poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti a poskytovateľ odplatného prechodného ubytovania

Krajský súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR ako žalovaného, ako aj rozhodnutie mesta a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že by žalobca ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti v zmysle povolenia Ministerstva zdravotníctva SR mal byť v každom prípade platiteľom dane za ubytovanie v zmysle § 41 v spojitosti s § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), podľa ktorého predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, ktorého kategorizáciu určuje osobitný predpis, pričom osobitným predpisom, na ktorý odkazuje, je vyhláška Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 277/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej v texte len „vyhláška č. 277/2008 Z. z.“), ktorá v § 3 určuje kategorizáciu, resp. kategórie a triedy ubytovacích zariadení.

Ustanovenie § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. vymedzuje predmet jej úpravy tak, že táto ustanovuje druhy a triedy ubytovacích zariadení, ako aj klasifikačné znaky, ktoré musia spĺňať ubytovacie zariadenia pri zaraďovaní do kategórií a tried.

Kategorizácia sa vzťahuje na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkujú podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v z. n. p. (ďalej len „živnostenský zákon“). Daňovníkom je fyzická osoba, ktorá sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje (§ 38 zákona o miestnych daniach); platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné prechodné ubytovanie poskytuje (§ 41 zákona o miestnych daniach). V § 43 zákona o miestnych daniach je uvedené splnomocňujúce ustanovenie pre obce, ktorá podrobnosti ohľadne predmetnej dane, najmä náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane, lehoty a spôsob jej odvodu obci, prípadne oslobodenie od tejto dane alebo zníženie dane, upraví vo všeobecnom záväznom nariadení (§ 6 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p.).

Krajský súd sa v danom prípade stotožnil so žalobnými dôvodmi žalobcu, že skutočnosti, či žalobca je platiteľom dane za ubytovanie v zmysle § 41 v spojení s predmetom dane podľa § 37 zákona o miestnych daniach, je potrebné posudzovať aj v kontexte so zákonom č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 538/2005 Z. z.“), zákonom č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. a zákonom č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“).

Krajský súd poukázal na § 2 ods. 13 zákona č. 538/2005 Z. z., podľa ktorého je kúpeľná zdravotná starostlivosť poskytovaná v prírodných liečebných kúpeľoch a kúpeľných liečebniach, ktoré podľa § 33 ods. 1 zákona č. 538/2005 Z. z. možno prevádzkovať len na základe povolenia, ktoré vydáva Štátna kúpeľná komisia; kúpeľná starostlivosť podľa § 33 ods. 4 zákona č. 538/2005 Z. z. sa môže poskytovať len v prírodných liečebných kúpeľoch a kúpeľných liečebniach, ktoré sú súborom zdravotníckych zariadení v zmysle § 2 ods. 10, 11 zákona č. 538/2005 Z. z.; poskytovanie kúpeľnej starostlivosti v iných zariadeniach je vylúčené.

Krajský súd ďalej poukázal na § 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., v ktorom je poskytovateľ (zdravotnej starostlivosti) definovaný ako fyzická osoba – podnikateľ alebo právnická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia na prevádzkovanie prírodných liečebných kúpeľov alebo povolenia na prevádzkovanie kúpeľnej liečebne podľa osobitného predpisu, a na § 7 ods. 4 písm. e) a f) zákona č. 578/2004 Z. z., podľa ktorého sú prírodné liečebné kúpele a kúpeľná liečebňa zaradené ako zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti.

Krajský súd poukázal aj na to, že špecifikácia zdravotníckych zariadení je uvedená vo vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried, ktorá v § 9 definuje zdravotnícke zariadenie ústavnej zdravotníckej starostlivosti; v § 14 zaraďuje aj prírodné liečebné kúpele a kúpeľnú liečebňu.

Žalobca je prevádzkovateľom prírodných liečebných kúpeľov na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR a je poskytovateľom kúpeľnej – zdravotníckej starostlivosti, ktorú poskytuje v prírodných liečebných kúpeľoch – ústavnom zariadení.

Pokiaľ žalobca svoje zariadenia neprevádzkuje na základe živnostenského zákona, ako to ustanovuje § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., tak sa na jeho zariadenia nemôže vzťahovať kategorizácia podľa § 3 predmetnej vyhlášky; pokiaľ však kúpeľnú zdravotnú starostlivosť žalobca vo svojich zariadeniach neposkytuje a poskytuje len stravovanie, ubytovanie, v týchto prípadoch má postavenie platiteľa dane za ubytovanie