Posudzovanie času, ktorý zamestnanec strávi na pracovnej ceste

V tejto súvislosti je potrebné čas strávený na pracovnej ceste posudzovať v širších súvislostiach, napr. vo väzbe na posúdenie práce nadčas, práce vo sviatok, práce v sobotu alebo v nedeľu a pod. Z tohto dôvodu sa tento čas musí posudzovať vo väzbe na rôzne skupiny zamestnancov (štátny zamestnanec, zamestnanec pri výkone práce vo verejnom záujme, zamestnanec v podnikateľskej sfére) nielen podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), ale aj podľa Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v z. n. p.), zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p., zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme  a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p.(ďalej len „zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme“).

Pracovná cesta na účely zákona o cestovných náhradách je definovaná v ustanovení § 2 ods. 1 uvedeného zákona. Pracovná cesta je vymedzená z dvoch hľadísk, a to z časového a vecného hľadiska, pričom každé hľadisko je podstatné.

Z časového hľadiska je pracovná cesta ohraničená dobou od nástupu zamest­nanca na cestu do ukončenia tejto pracovnej cesty, vrátane doby výkonu práce medzi nástupom a ukončením.

Z vecného hľadiska sa pracovnou cestou rozumie skutočnosť, že zamestnanec vykonáva prácu na inom mieste, ako je jeho pravidelné pracovisko.

Do času trvania pracovnej cesty sa teda započítava čas od miesta nástupu na pracovnú cestu do miesta výkonu práce na pracovnej ceste, čas výkonu práce a čas do príchodu do miesta ukončenia pracovnej cesty. Podľa § 3 zákona o cestovných náhradách podmienky pracovnej cesty, teda aj čas a miesto nástupu na pracovnú cestu a čas a miesto ukončenia pracovnej cesty, určuje zamestnávateľ vzhľadom na charakter úloh, ktoré má zamestnanec na pracovnej ceste splniť. Čas nástupu na pracovnú cestu nemusí byť totožný so začiatkom pracovného času zamestnanca. Tak isto ani čas ukončenia pracovnej cesty nemusí byť totožný s časom ukončenia pracovného času. Celkový čas trvania pracovnej cesty nemusí byť totožný s pracovným časom zamestnanca (čas trvania pracovnej cesty môže byť dlhší ako pracovný čas zamestnanca, čas pracovnej cesty je v podstate vždy dlhší ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste).

Pre posúdenie času zamestnanca, ktorý strávi na pracovnej ceste, je potrebné rozlišovať čas:

• Strávený na pracovnej ceste v rámci rozvrhnutého pracovného času zamestnanca – tento čas je potrebné posudzovať podľa § 37 zákona o cestovných náhradách.
• Strávený na pracovnej ceste mimo rámca rozvrhnutého pracovného času zamestnanca s rozlíšením, či zamestnanec v rámci tohto času vykonával prácu alebo nie – tento čas sa môže posudzovať podľa Zákonníka práce a podľa zákona o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme (napr. práca nadčas, práca vo sviatok, pracovná pohotovosť) alebo sa naň vôbec neprihliada (napr. vo väzbe na odmeňovanie).

Čas v rámci rozvrhnutého pracovného času

Čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do rozvrhnutého pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh, sa považuje podľa § 37 zákona o cestovných náhradách za výkon práce. Z uvedeného vyplýva, že všetok čas strávený na pracovnej ceste v rámci rozvrhnutého pracovného času zamestnanca (čas výkonu práce ale napr. aj čas cestovania), sa považuje za výkon práce, za ktorý patrí zamestnancovi mzda, resp. plat podľa príslušných predpisov s výnimkou tých prípadov, keď prerušenie výkonu práce v rámci pracovnej cesty a pracovného času zavinil zamestnanec sám (§ 37 zákona o cestovných náhradách).

V praxi môže nastať situácia, že zamestnanec má na pracovnej ceste výkon práce aj počas sviatku.

V prípade, že zamestnanec na pracovnej ceste v rámci rozvrhnutého p