Vybrané problémy inštitútu nútenej správy a ich možné riešenia

Prvým problémom môže byť samotné stanovenie hranice, po prekročení ktorej je obec povinná zaviesť ozdravný režim, ktorý môže, ale aj nemusí viesť k zavedeniu nútenej správy. Touto hranicou je dlh prevyšujúci 15 % skutočných bežných príjmov v predchádzajúcom rozpočtovom roku a neuhradenie aspoň niektorého uznaného splatného záväzku do 60 dní po jeho splatnosti. Treba si uvedomiť, že pri pestrosti obcí, pokiaľ ide o ich majetok, príjmy, počet obyvateľov a podobne, je stanovenie akejkoľvek hranice vždy len arbitrárne a pri niektorých obciach môže byť vysoké, pri niektorých zasa, naopak, nízke.

Vyskytnúť sa môžu dve odlišné situácie. V prípade, že obec rozpočtuje aj príjmy určené pre základnú školu v jej zriaďovateľskej pôsobnosti, jej rozpočtovaný príjem je vyšší ako skutočný príjem používaný na samosprávne účely. Na druhej strane, pri malých obciach môže aj relatívne nízka nesplatená faktúra viesť k prekročeniu tejto hranice, avšak nie k reálnemu vzniku potreby ozdravného režimu, či nútenej správy.

Pri zavedení ozdravného režimu je skutočnosť, že uznaný a nesplatený záväzok už môže veriteľ obce vymáhať v exekučnom konaní. Zavedenie ozdravného režimu tak pre obec nemôže mať žiaden praktický význam - zákon pozná len ochranu účtu obce v nútenej správe.

Zavedenie ozdravného režimu by nemalo byť obligatórne - samotná obec najlepšie pozná štruktúru svojich príjmov a výdavkov a vie odhadnúť, či vzniknutý stav bude potrebovať dlhodobé riešenie, či už vo forme ozdravného režimu, alebo dokonca nútenej správy. S cieľom stanovenia príjmov za predchádzajúci rozpočtový rok by mali byť do príjmovej časti obce zahrnuté len príjmy, ktoré sú určené na výkon samosprávnych funkcií obce.

Zavedenie ozdravného režimu, ktoré je časovo limitované, by malo znamenať aj nemožnosť exekúcie finančných prostriedkov obce, to znamená nielen ich samotnú exekúciu, ale aj povinnosť príkazom na začatie exekúcie podľa § 95 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v z. n. p. odblokovať zablokované finančné prostriedky. Podkladom pre banku by nemalo byť rozhodnutie súdneho exekútora alebo exekučného súdu, ale vzhľadom na okamžitú potrebu riešenia vzniknutej situácie by malo postačovať uznesenie obecného zastupiteľstva o zavedení ozdravného režimu doručené banke priamo obcou.

Podobné riešenie by malo existovať v prípade, že obec spĺňala kritériá na ozdravný režim, avšak rozhodla sa ho nezaviesť. Dôvodom nemusí byť len nerešpektovanie, resp. neznalosť zákona zo strany obce. Skutočnosť môže byť často viac prozaická - obec môže mať len jedného alebo dvoch veriteľov, s ktorými v dobrej viere rokuje o možnostiach vysporiadania svojich záväzkov, pričom zavádzanie ozdravného režimu nepovažuje vzhľadom na túto skutočnosť a vzhľadom na byrokratickú záťaž bez reálneho významu za potrebné. V prípade, že k takejto dohode nedôjde, napríklad preto, že veriteľ sa rozhodne svoju pohľadávku vymáhať v exekučnom konaní, obec sa môže ocitnúť v zložitej situácii. Zavedenie nútenej správy je proces, ktorý aj v optimálnom prípade trvá niekoľko týždňov, reálne však môže trvať aj podstatne dlhšie, napríklad v prípade, keď sa MF SR nepodarí nájsť vhodného núteného správcu a obec sa tak dostane do zložitej existenčnej situácie. Tak, ako by uznesenie obecného zastupiteľstva o zavedení ozdravného režimu malo byť priamym podkladom pre banku, aby došlo k zastaveniu exekúcie na účtoch obce, rovnakú úlohu by mohlo plniť aj uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým požiada MF SR o zavedenie nútenej správy. Riziko poškodenia práv veriteľov je neporovnateľne nižšie ako úplné zastavenie chodu obce v dôsledku nemožnosti uhrádzať základné služby potrebné pre jej chod.