Obce a vybrané aplikačné problémy miestnych daní

Právna úprava miestnych daní sa nachádza v skupine právnych noriem, ktorých povaha dovoľuje ich súhrnné označovanie spoločným termínom daňové právo. Praktickým odrazom tejto osobitosti daňového práva v činnosti obcí, miest a vyšších územných celkov je potreba ich náležitého uplatňovania pri súčasnom zohľadnení ich vnútorných súvislostí. Táto požiadavka je odôvodnená aj pomerne širokým okruhom činností vykonávaným obcami a veľakrát aj faktickou nemožnosťou zabezpečenia osobitného personálneho substrátu predovšetkým menších obecných úradov.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť niektoré vybrané aspekty uplatňovania daňovo-právnych noriem obcami a upozorniť na možné sporné situácie vznikajúce pri ukladaní miestnych daní a pri určovaní ich náležitostí. Práve nezávadné zvládnutie týchto rozhodovacích procesov je rozhodujúce pre naplnenie fiskálnych cieľov obcí a vyšších územných celkov a pre elimináciu sporných situácií.

Dane a poplatky je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, pričom miestne dane a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady spadajú pod druhú z týchto foriem a ukladajú ich obce, resp. vyššie územné celky prostredníctvom vydávania všeobecne záväzných nariadení (VZN). V súlade s Čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky môžu obce a vyššie územné celky vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh, ktoré pre samosprávu vyplývajú zo zákona, vydávať všeobecne záväzné nariadenia. Rozhodovanie o zavedení a zrušení miestnej dane a o uložení miestneho poplatku je zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p. zverené obecnému zastupiteľstvu, ktoré rovnako určuje ich náležitosti.

Z dikcie zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p. (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) vyplýva možnosť obcí ukladať miestne dane na svojom území. Miestne dane sa preto vyznačujú svojou fakultatívnou povahou a v konkrétnom prípade bude závisieť len na rozhodnutí obecného zastupiteľstva, resp. zastupiteľstva vyššieho územného celku, či konkrétnu miestu daň na svojom území uloží alebo neuloží. Uvedené však neplatí vo vzťahu k miestnemu poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, kde zákon hovorí o ich ukladaní obcami a teda zakotvuje obligatórnosť ich existencie. Okrem fakultatívnosti a obligatórnosti ich ukladania sa miestne dane a miestny poplatok odlišujú aj ďalšími podstatnými znakmi, ktoré spočívajú predovšetkým v rozdielnosti dane a poplatku ako dvoch rôznych druhov verejných platieb.

Z hľadiska pojmového aparátu využívaného v súvislosti s miestnymi daňami a miestnym poplatkom je potrebné upozorniť na potrebu dôsledného rozlišovania subjektov dotknutých týmito miestnymi daňami, resp. miestnym poplatkom.

Pojem daňovník je potrebné výlučne vzťahovať na subjekty podliehajúce daňovej povinnosti niektorej z miestnych daní (resp. aj iných daní našej daňovej sústavy), pričom ustanovenia o jednotlivých miestnych daniach konkrétne definujú, ktorá osoba a za akých podmienok bude daňovníkom konkrétnej dane. V súvislosti s miestnym poplatkom za komunálne odpady a drobné stavebné odpady sa osoba podliehajúca poplatkovej povinnosti označuje termínom poplatník. Od týchto dvoch pojmov je ďalej potrebné odlíšiť pojmy platiteľ dane za ubytovanie a platiteľ miestneho poplatku, ktoré vyjadrujú prvok nepriameho platenia tejto dane a tohto miestneho poplatku.

Vzhľadom na odlišný kontext právnych vzťahov, v ktorých sa pojmy daňovník, poplatník a platiteľ v právnej úprave využívajú, nie je možné ich zamieňať. Rovnako tiež nie je možné tieto pojmy spájať a označovať osobu ako daňového poplatníka, nakoľko platný právny stav takýto pojem nepozná a používanie takéhoto pojmu spôsobuje v širokej verejnosti skôr nejasnosti. Uvedené platí obdobne aj pre problematiku dane z príjmov, kde sa