Každý zamestnávateľ je podľa § 145 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) povinný poskytovať zamestnancom náhradu výdavkov, ktoré im vzniknú v súvislosti s výkonom práce, a to podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“).
Poznámka: Podľa § 171 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o štátnej službe“) sa na štátneho zamestnanca primeranie uplatní aj § 145 ods. 1 Zákonníka práce.
Zákon o cestovných náhradách upravuje podmienky poskytovania cestovných náhrad pri týchto právnych úkonoch/skutočnostiach:
• pracovná cesta (tuzemská a zahraničná – II. a III. časť),
• dočasné pridelenie zamestnanca na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi (§ 6 ods. 1 prvá veta),
• vyslanie zamestnanca na výkon práce do iného členského štátu v rámci poskytovania služieb (§ 6 ods. 2 druhá veta),
• vznik pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (§ 6 ods. 2),
• cesta na pravidelné pracovisko v s súvislosti s mimoriadnym výkonom práce a späť (§ 6a),
• výkon práce v zahraničí (IV. časť),
• pracovné cesty dočasne prideleného zamestnanca.
Pri týchto právnych úkonoch/skutočnostiach zákon o cestovných náhradách upravuje podmienky poskytovania náhrad, ktoré majú pre zamestnanca nárokový alebo nenárokový charakter.
Nárokové cestovné náhrady je zamestnávateľ po splnení podmienok ustanovených v zákone o cestovných náhradách povinný zamestnancovi poskytnúť.
Nenárokové cestovné náhrady sú tak isto upravené v zákone o cestovných náhradách a na rozdiel od nárokových cestovných náhrad ich zamestnávateľ nie je povinný zamestnancovi poskytovať. Ich poskytovanie je založené na dohode:
• zamestnávateľa a zamestnanca v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode, alebo
• zamestnávateľa a odborovej organizácie, t. j. ich poskytovanie je dohodnuté v kolektívnej zmluve alebo
• ich poskytovanie závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr. na základe vnútorného predpisu).
Zákon o cestovných náhradách upravuje všeobecné podmienky poskytovania nenárokových náhrad v týchto ustanoveniach:
• § 5 ods. 3 – stravné pri tuzemskej pracovnej ceste,
• § 6 ods. 1 prvá veta – náhrady pri dočasnom pridelení,
• § 6 ods. 2 – náhrady pri vzniku pracovného pomeru,
• § 6 ods. 4 – náhrada sťahovacích výdavkov,
• § 9 – iné a vyššie náhrady,
• § 11 ods. 2 – iné druhy komerčného poistenia pri zahraničnej pracovnej ceste,
• § 14 – vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste,
• § 18 ods. 2 – náhrady pri výkone práce zamestnanca v zahraničí za rodinných príslušníkov.
Nenárokové náhrady môže poskytovať každý zamestnávateľ bez ohľadu na jeho právnu formu, t. j. aj zamestnávateľ v rozpočtovej a príspevkovej sfére. V tejto súvislosti treba ale upozorniť na jednu výnimku/obmedzenie pri poskytovaní nenárokových cestovných náhrad, a to nenárokových náhrad podľa § 9 – iné a vyššie náhrady. Ich poskytovanie nie je ale založené na právnej forme zamestnávateľa, ale na spôsobe odmeňovania u konkrétneho zamestnávateľa.
V nasledujúcej časti sú vysvetlené podmienky poskytovania tých nenárokových cestovných náhrad pri konkrétnych právnych úkonoch/skutočnostiach, ktoré môže poskytovať aj zamestnávateľ v rozpočtovej a v príspevkovej sfére.
Tuzemská pracovná cesta
Zamestnancovi pri vyslaní na tuzemskú pracovnú cestu zamestnávateľ môže poskytnúť tieto nenárokové náhrady:
• stravné alebo bezplatné stravovanie (§ 5 ods. 3),
• iné a vyššie náhrady (§ 9 – len zamestnávatelia, ktorí odmeňujú zamestnancov podľa Zákonníka práce).
Stravné/bezplatne zabezpečené stravovanie
Ak tuzemská pracovná cesta zamestnanca v kalendárnom dni netrvá 5 hodín a viac (nie je splnená základná podmienka pre poskytovanie stravného podľa § 5 ods. 1, t. j. doba trvania pracovnej cesty 5 hodín a viac) a zamestnávateľ neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, zamestnávateľ môže podľa § 5 ods. 3 zákona o cestovných náhradách poskytnúť stravné v:
a) peňažnom plnení až do sumy stravného ustanovené pre časové pásmo 5 až 12 hodín (t. j. až do sumy 6,80 € – opatrenie MPSVR SR č. 432/2022 Z. z. o sumách stravného); zákonom o cestovných náhradách je ustanovená len maximálna suma stravného, zamestnávateľ ju nemusí využiť, ale môže poskytnúť zamestnancovi aj nižšie stravné, ako je stravné ustanovené pre časové pásmo 5 až 12 hodín, alebo
b) nepeňažnom plnení, t. j. bezplatné stravovanie (napr. bezplatný obed).
Pojem „neumožní stravovať sa zvyčajným spôsobom“ v zákone o cestovných náhradách nie je definovaný. Možno ho vzťahovať na všetky časové úseky v rámci kalendárneho dňa (t. j. napr. nielen na čas obeda, keď sa zamestnanec obvykle stravuje za podmienok ustanovených v § 152 Zákonníka práce, ale aj na čas raňajok alebo večere). Zamestnávateľ môže teda poskytovať nenárokové stravné v rámci hociktorého časového úseku počas kalendárneho dňa, t. j. aj v raňajších, popoludňajších a večerných hodinách, pretože aj v tomto čase sa zamestnanec stravuje určitým zvyčajným spôsobom.
Forma poskytovania nenárokovej náhrady stravné
O poskytované nenárokovej náhrady stravné rozhoduje zamestnávateľ, jeho poskytovanie nie je založené na dohode so zamestnancom, ani na dohode v kolektívnej zmluve. Vzhľadom na to, že § 5 ods. 3 zákona o cestovných náhradách upravuje iba rámcové podmienky poskytovania stravného sa odporúča, aby konkrétnejšie podmienky poskytovania tejto nenárokovej náhrady mal zamestnáv
