Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) presne vymedzuje postup, ktorý je potrebné dodržať, aby bolo skončenie pracovného pomeru platné. Rozlišuje medzi skončením pracovného pomeru zo strany zamestnanca a skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Treťou alternatívou je skončenie pracovného pomeru po vzájomnej dohode zamestnanca a zamestnávateľa.
Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce možno pracovný pomer na základe právneho úkonu skončiť nasledujúcimi spôsobmi:
a)
dohodou,
b)
výpoveďou,
c)
okamžitým skončením,
d)
skončením v skúšobnej dobe.
Zákonník práce vymedzuje postup, ktorý je zamestnávateľ povinný dodržať pre jednotlivé dôvody skončenia pracovného pomeru. Nedodržanie formálneho postupu, nedostatočné vymedzenie dôvodu na skončenie pracovného pomeru alebo fingovanie dôvodov na skončenie pracovného pomeru spravidla spôsobuje neplatnosť skončenia pracovného pomeru.
Neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže na súde napadnúť zamestnanec, ale aj zamestnávateľ. O neplatnosti skončenia pracovného pomeru však musí vždy rozhodnúť súd.
Skončenie pracovného pomeru sa považuje za platné, ak na súde nebol v zákonnej lehote podaný návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, aj vtedy, ak súd žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamietne alebo ak súd konanie zastaví.
Tento článok je zameraný na neplatné skončenie pracovného pomeru a na to, aké nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru prináležia zamestnávateľovi a aké zamestnancovi.
Neplatnosť právneho úkonu
Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce
"Právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis."