Mgr. Mária Trošanová, PhD.

Znečisťovanie životného prostredia odpadom nie je len problém súčasnosti. Dopyt po surovinách, výrobkoch, obaloch rovná sa jeho produkcii. Koniec životnosti výrobku či obalu by mal vyústiť k zamysleniu, ako s týmto odpadom ďalej nakladať - pre spotrebiteľa ako ho vytriediť, aby sa z neho pozitívne využilo čo najviac. V ideálnom svete to znamená, aby sa najprv odpadu predišlo, opätovne sa použil, opravil, potom správne vytriedil a následne zrecykloval, premenil na energiu a až v poslednej možnosti skládkoval. A potom je tu tá časť behaviorálna. Princípom, že odpad na zem nepatrí, rozumie väčšina. A aj napriek tomu vidíme okolo seba ohorky, obaly od pochutín až po nezákonne umiestnený odpad, ľudovo nazývaný „čierne skládky“.

Plasty predstavujú veľmi veľkú skupinu polymérov na organickej báze s rôznymi chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami. Vlastnosti všetkých plastových materiálov sa môžu meniť a zlepšovať použitím prísad (napríklad farbivá, zmäkčovadlá, stabilizátory, spomaľovače horenia, nadúvadlá a biocídy), ktoré však môžu byť na báze nebezpečných látok [1] . Poznatky vedy, výskumu a praxe pribúdajú. Produkcia plastov výrazne neklesá. Ambicióznosť posledných legislatívnych zmien v EÚ preto možno chápať. Otázkou je, ako dosiahneme konkrétne ciele a či ostaneme v ekonomickej udržateľnosti v porovnaní s environmentálnym prínosom.