Príspevok sa zaoberá rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ktoré bolo impulzom k poslednej veľkej novele zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o odpadoch“). Príspevok zároveň zohľadňuje judikatúru Súdneho dvora EÚ v prípade iných členských štátov, ktoré si za obdobných okolností neplnili povinnosti vyplývajúce z európskej odpadovej legislatívy.
Začiatkom mesiaca október tohto roka schválili poslanci Národnej rady SR tzv. veľkú novelu zákona o odpadoch. Legislatívne práce iniciovalo Ministerstvo životného prostredia SR.
[1]
Jedným z impulzov k prijatiu novely zákona o odpadoch bol rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12. septembra 2024, vo veci Európska komisia proti Slovenskej republiky, sp. zn. C-341/23. Uvedeným rozsudkom Súdny dvor EÚ rozhodol, že SR nedodržala ustanovenia smernice Rady 1999/31/ES z 26. apríla 1999 o skládkach odpadov (ďalej len „smernica o skládkach odpadov“).
[2]
Podstata sporu pred Súdnym dvorom EÚ sa viazala ku skutočnosti, že SR si nesplnila povinnosti vyplývajúce z čl. 14 písm. a) a b) smernice o skládkach odpadov. SR v prípade niektorých skládok odpadov nepredložila na schválenie plány úpravy spomenutých skládok a nezabezpečila všetky nápravné opatrenia, resp. niektoré skládky neuzatvorila. V roku 2009 Európska komisia začala prešetrovanie týkajúce sa uplatňovania čl. 14 spomenutej smernice vo vzťahu k dvom skupinám skládok odpadov na Slovensku. Jedna z nich, a to skládka Žilina - Považský Chlmec, bola predmetom dvoch žalôb o nesplnenie povinnosti podaných na Súdny dvor EÚ vo veciach, v ktorých boli vydané aj rozsudky Súdneho dvora EÚ.
[3]
Európska komisia sa domáhala, aby Súdny dvor EÚ určil, že SR si nesplnila povinnosti zo smernice o skládkach odpadov, pretože vo vzťahu k uvedenej skládke neprijala konečné rozhodnutie o jej právnom postavení.
[4]
Súdny dvor EÚ na základe prvej žaloby 25. apríla 2013 rozhodol, že Slovensko porušilo právo EÚ schválením prevádzky existujúcej skládky Žilina - Považský Chlmec bez plánu úpravy skládky a bez prijatia konečného rozhodnutia týkajúceho sa jej prevádzky. Ani po troch rokoch od uvedeného rozsudku Slovensko neprijalo konečné rozhodnutie o právnom postavení skládky. Komisia preto požiadala Súdny dvor EÚ, aby na Slovensko uvalil minimálnu jednorazovú pokutu a dennú pokutu.
[7]
Druhou žalobou Európska komisia navrhla Súdnemu dvoru EÚ, aby SR zaviazal k plateniu penále, pretože neprijala opatrenia na to, aby vyhovela rozsudku