Príspevok analyzuje podmienky pre procesy triedenia, recyklácie a opätovného použitia skla. Zároveň porovnáva súčasný stav a mieru recyklácie v Európe a v Spojených štátoch amerických. Autor sa zameria aj na základné prekážky recyklácie skla a sklenených obalov a poukazuje na možné perspektívy vývoja v uvedenom sektore odpadového hospodárstva.
Predpokladá sa, že história výroby skla siaha až do čias starovekého Egypta a Mezopotámie. Na území Slovenska vznikli prvé sklárne v 14. storočí. Využitie skla je veľmi rôznorodé. Existujú však prípady, keď sa sklo stáva doslova nenahraditeľným. Jeho prirodzené vlastnosti zahŕňajú aj veľmi dlhú dobu rozkladu. [8] Na druhej strane je však výhodou uvedeného materiálu aj možnosť nekonečne dlhej recyklácie. Uvedené faktory zároveň vytvárajú dôvody, prečo použité sklo patrí k základným zložkám triedeného odpadu. Sklo vytvára asi 10% z celkového objemu vyprodukovaného odpadu. Predmetný podiel je tak z obsahového hľadiska zásadný pre uplatnenie vyšších foriem hierarchie odpadového hospodárstva vo vzťahu k uvedenému materiálu. [1]
Impulzom k voľbe recyklácie a opätovného použitia vo vzťahu k sklu je skutočnosť, že predmetný materiál je 100% recyklovateľný. Dá sa recyklovať donekonečna bez straty kvality. Primárne sa sklo produkuje zo štyroch hlavných zložiek, a to piesku, sódy, vápenca a ďalších prísad na farbenie alebo špeciálne úpravy. Všetky spomenuté suroviny sa však musia ťažiť, čo vytvára záťaž na prírodné zdroje, spotrebu energie a procesy spracovania. [2] Sklo sa teda vyrába z práškovej zmesi z tzv. sklárskeho kmeňa, ktorý tvorí zmes čistého kremičitého piesku, oxidu vápenatého, uhličitanu sodného alebo draselného a oxidu hlinitého. Uvedená zmes sa musí taviť v sklárskej peci. K základným zložkám sklárskeho kmeňa výrobcovia pridávajú ďalšie zložky pre čistenie alebo zafarbenie skla. Tekutú sklovinu následne spracovávajú fúkaním, lisovaním, ručným alebo mechanickým liatím a potom ju upravujú podľa požiadaviek na výrobu konkrétneho výrobku. Základné vlastnosti skla ho predurčujú k obľube pri používaní. Ako materiál je sklo pomerne pevné, stále, dobre umývateľné a ľahko sa udržiava v hygienicky prijateľnom stave. Na druhej strane je však nevýhodou jeho krehkosť a vyššia hmotnosť v porovnaní s inými obalovými materiálmi. [1] Pravdou však je, že recyklácia skla znižuje spotrebu neobnoviteľných prírodných zdrojov a rovnako znižuje aj emisie CO2 z uhličitanových surovín, ako je vápenec. Prepočty naznačujú, že každá tona recyklovaného skla pridaná do pece ušetrí 1,2 tony primárnych surovín. Zakaždým, keď sa recykluje 1 tona skla, ušetrí sa približne 580 kg CO2 v celo