Prvá časť príspevku bola zameraná na opis technologickej evolúcie skládok či problematiku ohľadom článku 4 smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušenú určitých smerníc. Pokračovanie príspevku sa zameria na zvyšky a limity recyklácie, ale aj úlohu skládok v 21. storočí a ich perspektívu.
A čo zvyšky a limity recyklácie?
Na rozdiel od aktivistických prehlásení niektorých politikov či dokonca až ministrov životného prostredia o nepotrebnosti skládok v odpadovom hospodárstve, skutoční odborníci v odpadovom hospodárstve v tom majú jasno. Bez konečného riešenia niektorých zvyškov to v odpadovom hospodárstve jednoducho nejde. Teda aj bez skládok, resp. "final sink" - "konečného úložiska" to nepôjde.
Napokon aj v smernici o odpade sa jasne a doslovne uvádza, že:
"Primárnym cieľom akejkoľvek politiky v oblasti odpadového hospodárstva by mala byť minimalizácia negatívnych účinkov z tvorby a nakladania s odpadmi na ľudské zdravie a životné prostredie." [3]
V súčasnosti pri širokej škále využívaných prírodných látok aj umelo vyrobených produktov sa stále viac rôznych prvkov a zlúčenín objavuje aj vo výsledných produktoch, pričom sa následne kumulujú v odpadoch. Podľa niektorých štúdií, ešte pred 100 rokmi ľudstvo pravidelne využívalo len niekoľko základných prvkov z Mendelejevovej chemickej tabuľky. Dnes sme v podstate závislí skoro na všetkých prvkoch tejto tabuľky, bez ktorých by dnešné moderné technológie nedokázali fungovať, pričom ich recyklácia je stále nedostatočná. [9]V súčasnom modernom svete sa na trh uvádzajú mnohé výrobky, ktoré obsahujú rôzne potenciálne nebezpečné látky. Tie sú síce vo fáze spotreby bezpečne "zamknuté" (napr. chróm v oceli), avšak po skončení životnosti už ako odpady predstavujú hrozbu pre zdravie alebo životné prostredie, ako uvádzajú niektoré štúdie. [10, 11] Typickým príkladom je azbest v stavebných výrobkoch alebo PCB (polychlórované bifenyly) v náteroch či olejoch. V poslednej dobe sa objavilo viac správ, že ani zdanlivo bezpečné potravinárske obaly nie sú až tak neškodné. Napríklad nádoby na potraviny či nápoje s plastifikátormi alebo polyfluórovanými zlúčeninami sú síce pri primárnej spotrebe neškodné, ale pri následnej materiálovej recyklácii môže dochádzať ku kumulácii škodlivín, ktoré potom v ďalšom recyklovanom výrobku prekračujú p