Článok analyzuje, kedy podľa platnej legislatívy ide o odpad a kedy o odpad naopak nejde, ako aj hlavné legislatívne možnosti zmeny režimu z odpadu na surovinu vrátane dostupnej judikatúry.
S aktuálnym trendom transformácie podnikov na cirkulárnu (obehovú) ekonomiku sa spája otázka, ako dosiahnuť vyššiu obehovosť používaných materiálov a predchádzať tak vzniku odpadov z výroby. Hoci legislatíva už dnes ustanovuje hierarchiu odpadového hospodárstva a myslí aj na možnosti, ako zvyšky z výroby preklasifikovať na suroviny, resp. materiál, v praxi sú stále málo využívané. Je to najmä z dôvodu, že si vyžadujú zložité posudzovanie, extenzívny výklad právnych predpisov a individuálny prístup na báze „od prípadu k prípadu“, čo zásadne komplikuje prechod firiem na cirkulárne nakladanie so zvyškami z výroby alebo druhotnými surovinami.
Súčasná definícia odpadu a jej problematické aspekty Odpadom je podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (ďalej len „rámcová smernica o odpade“ alebo „smernica“) „každá látka alebo vec, ktorej sa jej držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť alebo je povinný sa jej zbaviť“. Kľúčovým pojmom je teda slovo „zbaviť sa“. Rámcová smernica o odpade ho používa rovno v troch alternatívach a zahŕňa nielen konanie držiteľa, ale aj jeho úmysel a právnu povinnosť.
Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) nám prostredníctvom svojej rozhodovacej praxe podáva výklad slovného spojenia zbaviť sa, ktorý nám môže pomôcť lepšie porozumieť definícii odpadu:
-
pod
„zbaviť sa“
rozumieme zhodnotenie aj zneškodnenie odpadu, no ani v takomto prípade nemusí ísť o odpad
per se
, hoci tieto spôsoby nakladania môžu byť vnímané ako jeden z hlavných znakov toho, že ide o odpad [1] - tu Súdny dvor EÚ ozrejmuje, že subjekt možno považovať za zbavujúci sa veci alebo látky aj v prípade, keď zabezpečuje jej recykláciu alebo iný spôsob zhodnotenia v rámci svojho podnikania, pretože má preň stále komerčnú hodnotu. A nezáleží pritom ani na tom, či recykláciu alebo iné zhodnotenie vykonáva pôvodca odpadu, alebo niekto iný. V oboch prípadoch pôjde o odpad, ktorého sa daný subjekt zbavuje [2];-
„zbaviť sa“
môže znamenať získanie kladnej, zápornej aj nulovej komerčnej hodnoty a nekladie sa pritom dôraz na to, či vec alebo látka je predajná, alebo nie [3];-
„zbaviť sa“
môže predstavovať ako konanie úmyselné, tak aj neúmyselné, nedobrovoľné, náhodné [4] alebo môže nastať aj bez vedomia držiteľa [5].Súdny dvor EÚ poskytuje výklad aj k úmyslu
„chcieť sa zbaviť“
odpadu. Keďže zámer držiteľa odpadu je príliš subjektívny aspekt, posudzovať, či ide o odpad iba na jeho základe by bolo príliš svojvoľné. Preto treba úmysel držiteľa odvodzovať od jeho konania, teda od toho, čo v konečnom dôsledku s vecou alebo látkou urobil a prihliadať pritom aj na ciele rámcovej smernice o odpade.Ako príklady zbavenia sa, ktoré však nemožno považovať za precedentné, uvád