V aprílovom čísle časopisu sme priniesli prvú časť príspevku, ktorý bol zameraný na úvod do problematiky previazanosti posudzovania vplyvov navrhovaných činností a ich zmien na životné prostredie a následných povoľovacích konaní podľa zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v z. n. p. (ďalej len „stavebný zákon“), ako aj na povinnosti orgánu EIA voči stavebnému úradu. V májovom čísle prinášame pokračovanie príspevku, v ktorom sa možno dočítať o povinnostiach stavebného úradu ako povoľovacieho orgánu voči orgánu EIA, ktorý navrhovanú činnosť posudzoval, ako aj o niektorých problémoch z aplikačnej praxe.
Ustanovenie § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „zákon o EIA“)
„Výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.“
Uvedené novelizované znenie tohto ustanovenia však v prvej vete obsahuje formuláciu „...či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona“ a v druhej vete formuláciu „...navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona“. Tieto formulácie niekedy najmä u laickej verejnosti navodzujú mylné zdanie, že zisťovacie konanie je bezpredmetné, resp. že význam má len tzv. veľké posudzovanie a záväznými podmienkami sú len podmienky uvedené v rozhodnutí – záverečnom stanovisku (§ 37 zákona o EIA).