Fenomén žobrania v slovenských obciach

Žobranie na verejných priestranstvách predstavuje závažný, aktuálny, no nepochybne tiež aj historicky determinovaný spoločenský problém. Môžeme ho bez výhrad považovať za nežiadúci sociopatologický jav.

Tento článok predstavuje sociologicko-právny pohľad na žobranie na verejne prístupných miestach, tak z hľadiska ústavnej koncepcie základných práv a slobôd, a to:

• (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia),

• (osobná sloboda) a

• (právo na priaznivé životné prostredie)

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj z hľadiska samosprávnych oprávnení obcí vlastnou normotvorbou obmedzovať vyššie uvedené základné práva a slobody.

Podľa môjho názoru je chybou viesť akékoľvek úvahy nad inštitútom základných práv a slobôd bez poukazu na sociologické súvislosti s nimi bezprostredne spojené, keďže základné práva a slobody, tak ako ich vymedzuje vo svojej II. hlave ústava, sú tou oblasťou právneho poriadku každého štátu, v ktorej sa v najširšej miere prejavuje rozmer práva, v zmysle ktorého je právo spoločenským fenoménom, tzn. vzniká, vyvíja sa a existuje vždy v rámci spoločnosti a nikdy nie mimo nej. Takéto značne prirodzeno-právne chápanie možno v najčistejšej podobe badať najmä u skupiny základných ľudských práv a slobôd, v mnohých štátoch označovaných ako osobné práva, do ktorej zaraďujeme aj týmto príspevkom skúmané Čl. 16 a Čl. 17 ústavy.

Ľudia, vrstva obyvateľov nachádzajúcich sa v sociálnej alebo hmotnej núdzi, ktorí sa nedokážu uživiť vlastnými prostriedkami, tvoria prirodzenú súčasť každej spoločnosti. Pre človeka v núdzi je však nepríjemné, že prijímaním takejto pomoci sa zároveň vystavuje kontrole a zásahom do súkromia zo strany verejnej moci. Niektoré ohrozené skupiny sa v minulosti, podobne ako dnes, dostávali do situácií hmotnej núdze pomerne často. Tradične sem patrili telesne a duševne postihnutí - m