Tvorba a vydávanie všeobecne záväzných nariadení a vnútorných predpisov
obcí (II.)
JUDr.
Jozef
Tekeli
(dokončenie z minulého čísla)
Článok sa venuje problematike tvorby a vydávania všeobecne záväzných
nariadení a vnútorných predpisov obcí, na ktoré sa vzťahuje zákon o obecnom zriadení s výnimkou
osobitnej úpravy obsiahnutej v zákone o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a zákone o
meste Košice, ktoré obsahujú špecifickú úpravu kompetenčného práva starostu obce a obecného
zastupiteľstva vo vzťahu k obecnej normotvorbe.
Publicita všeobecne záväzných nariadení obce
Publikácia
právneho predpisu spočíva v jeho zverejnení oficiálnym,
vopred stanoveným spôsobom. Predstavuje nutnú podmienku jeho platnosti
a uplatnenia maximy
ignorantia legis non excusat
(neznalosť práva neospravedlňuje). Prezumpcia znalosti právneho
predpisu je dôležitou okolnosťou pre splnenie právnej zodpovednosti
za protiprávne
konanie.Publikáciou teda chápeme taký rozmer aktu verejnomocenského orgánu, ktorého
prejavom a imanentnou súčasťou je možnosť každého, komu je takýto akt určený, náležitým spôsobom sa
s ním oboznámiť.
Význam zásady publicity právnych predpisov možno demonštrovať aj
prostredníctvom
judikatúry na komunitárnej úrovni, aj na vnútroštátnej úrovni
. Podľa
judikatúry Európskeho súdneho dvora: „Právny predpis nesmie byť voči adresátom aplikovaný skôr, než
majú možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť“. (ESD 98/78, SbSD 1979, str. 69)
.Obdobne judikoval aj Ústavný súd Českej republiky, podľa ktorého:
„...podmienkou platnosti právnych predpisov je ich vyhlásenie... Zaistenie určitej úrovne právnej
istoty znamená aj efektívnejšie umožniť, aby občania (a ďalšie osoby) mali možnosť sa s obsahom
nielen zákonov, ale aj ostatných právnych predpisov, ktoré im nielen garantujú práva, ale aj
ukladajú povinnosti, oboznámiť.“ (Uznesenie sp. zn. I. ÚS 422/99).
Za obsahovo zodpovedajúce rozhodnutie v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej
republiky možno považovať právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k otázke
publikácie právnych predpisov, v zmysle ktorých:
„Z Článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý
proklamuje právnosť štátu Slovenskej republiky a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis.“ (Nález sp.
zn. II. ÚS 146/06-33)
.Zjednodušene povedané publikácia všeobecne záväzného nariadenia (VZN) je
podmienkou uplatnenia pravidla:
„neznalosť všeobecne záväzných nariadení neospravedlňuje“
.
Keď je VZN platné a účinné, nikto z povinných subjektov sa nemôže zbaviť právnej zodpovednosti
vznikajúcej pri porušovaní jeho jednotlivých ustanovení s poukazom na to, že o VZN
nevedel.Fikciu
ignorantia iuris non excusat
obsahuje vo vzťahu k právnym
predpisom publikovaným v Zbierke zákonov prvý slovenský zákon č.
1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov. Ak si túto fikciu
„rozmeníme na drobné“, tak to znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky sú každému známe všetky
právne predpisy publikované v Zbierke zákonov a tieto právne predpisy každý pozná. Uvedené sa
využitím analógie vzťahuje aj znalosť obyvateľov obcí vo vzťahu k ich VZN.Je však potrebné upozorniť, že zo žiadneho zo súčasne účinných zákonov
explicitne nevyplýva domnienka „