Tvorba a vydávanie všeobecne záväzných nariadení a vnútorných predpisov obcí (II.)

Vydáno: 26 minút čítania
Tvorba a vydávanie všeobecne záväzných nariadení a vnútorných predpisov obcí (II.)
JUDr.
Jozef
Tekeli
(dokončenie z minulého čísla)
Článok sa venuje problematike tvorby a vydávania všeobecne záväzných nariadení a vnútorných predpisov obcí, na ktoré sa vzťahuje zákon o obecnom zriadení s výnimkou osobitnej úpravy obsiahnutej v zákone o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a zákone o meste Košice, ktoré obsahujú špecifickú úpravu kompetenčného práva starostu obce a obecného zastupiteľstva vo vzťahu k obecnej normotvorbe.
Publicita všeobecne záväzných nariadení obce
Publikácia
právneho predpisu spočíva v jeho zverejnení oficiálnym, vopred stanoveným spôsobom. Predstavuje nutnú
podmienku jeho platnosti
a uplatnenia
maximy ignorantia legis non excusat
(neznalosť práva neospravedlňuje). Prezumpcia znalosti právneho predpisu je dôležitou okolnosťou pre splnenie
právnej zodpovednosti
za protiprávne konanie.
Publikáciou teda chápeme taký rozmer aktu verejnomocenského orgánu, ktorého prejavom a imanentnou súčasťou je možnosť každého, komu je takýto akt určený, náležitým spôsobom sa s ním oboznámiť.
Význam zásady publicity právnych predpisov možno demonštrovať aj prostredníctvom
judikatúry na komunitárnej úrovni, aj na vnútroštátnej úrovni
. Podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora: „Právny predpis nesmie byť voči adresátom aplikovaný skôr, než majú možnosť sa s jeho obsahom oboznámiť“.
(ESD 98/78, SbSD 1979, str. 69)
.
Obdobne judikoval aj Ústavný súd Českej republiky, podľa ktorého:
„...podmienkou platnosti právnych predpisov je ich vyhlásenie... Zaistenie určitej úrovne právnej istoty znamená aj efektívnejšie umožniť, aby občania (a ďalšie osoby) mali možnosť sa s obsahom nielen zákonov, ale aj ostatných právnych predpisov, ktoré im nielen garantujú práva, ale aj ukladajú povinnosti, oboznámiť.“ (Uznesenie sp. zn. I. ÚS 422/99).
Za obsahovo zodpovedajúce rozhodnutie v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky možno považovať právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k otázke publikácie právnych predpisov, v zmysle ktorých:
„Z Článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý proklamuje právnosť štátu Slovenskej republiky a z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny predpis.“ (Nález sp. zn. II. ÚS 146/06-33)
.
Zjednodušene povedané publikácia všeobecne záväzného nariadenia (VZN) je podmienkou uplatnenia pravidla:
„neznalosť všeobecne záväzných nariadení neospravedlňuje“
. Keď je VZN platné a účinné, nikto z povinných subjektov sa nemôže zbaviť právnej zodpovednosti vznikajúcej pri porušovaní jeho jednotlivých ustanovení s poukazom na to, že o VZN nevedel.
Fikciu
ignorantia iuris non excusat
obsahuje vo vzťahu k právnym predpisom publikovaným v Zbierke zákonov prvý slovenský zákon č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov. Ak si túto fikciu „rozmeníme na drobné“, tak to znamená, že v podmienkach Slovenskej republiky sú každému známe všetky právne predpisy publikované v Zbierke zákonov a tieto právne predpisy každý pozná. Uvedené sa využitím analógie vzťahuje aj znalosť obyvateľov obcí vo vzťahu k ich VZN.
Je však potrebné upozorniť, že zo žiadneho zo súčasne účinných zákonov explicitne nevyplýva domnienka „