Zákon o slobodnom prístupe k informáciám umožňuje akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe žiadať od samospráv množstvo údajov a samosprávam zároveň dáva povinnosť tieto údaje každému poskytovať. Vyplýva to zo skutočnosti, že právo na informácie patrí medzi základné ústavné práva a slobody zaručené priamo v čl. 26 ústavy. Čo však robiť v prípade, keď je toto právo zo strany žiadateľov preukázateľne zneužívané a slúži skôr na šikanovanie obecných úradov? Zákon dáva obciam a mestám niekoľko možností, ako sa brániť.
V poslednom období rozvírila hladinu verejnej mienky v časti komunálnej komunity aj aktivita niektorých poslancov parlamentu, ktorí iniciovali novelu zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len „infozákon“). Oficiálne deklarovaným cieľom tejto novely bolo
„zavedenie mechanizmu, ktorý umožní povinným osobám efektívnejšie riadiť proces poskytovania informácií a zabezpečiť úhradu nákladov spojených s rozsiahlym vyhl‘adávaním a sprístupňovaním informácií“.
______________________________
Predkladatelia a ďalší podporovatelia novely otvorene hovorili o potrebe zamedziť zneužívaniu infozákona, a to osobitne pri tzv. „mimoriadne rozsiahlom vyhľadávaní informácií“. Navrhli preto, aby povinné osoby mali v takomto prípade možnosť vyberať od žiadateľov úhrady vynaložených nákladov za poskytnuté informácie už vopred, t.j. ešte pred samotným poskytnutím informácie, a nie ako je to v súčasnosti, t.j. až ex post.
______________________________
Ambíciou novely teda bolo zúžiť priestor na tzv. informačný filibustering - samoúčelné zahlcovanie úradov siahodlhými a neraz aj šikanóznymi infožiadosťami. Novela bola prijatá 7. novembra 2024. Neodborné prevedenie novely, ktoré uvedené
„mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií“
nijako bližšie nešpecifikovalo, však spôsobilo, že ju 26. novembra 2024 vetoval prezident s obsiahlym odôvodnením poukazujúcim najmä na arbitrárnosť a tiež potenciálnu nesúladnosť novely s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a