Neplatné skončenie pracovného pomeru

Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v z. n. p. (ďalej len "Zákonník práce") možno pracovný pomer na základe právneho úkonu skončiť nasledujúcimi spôsobmi:

Neplatnosť skončenia pracovného pomeru ktorýmkoľvek spôsobom môže na súde napadnúť zamestnanec, ale aj zamestnávateľ. Ak neboli pri skončení pracovného pomeru splnené všetky zákonné podmienky stanovené Zákonníkom práce, skončenie pracovného pomeru možno považovať za neplatné. O neplatnosti skončenia pracovného pomeru však musí vždy rozhodnúť súd. Zákonník práce v príslušných ustanoveniach bližšie uvádza podmienky, za ktorých sa možno domáhať na súde určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

K neplatnému skončeniu pracovného pomeru môže dôjsť z rôznych dôvodov, napr. zamestnávateľ okamžite skončí pracovný pomer so zamestnancom, ale nie sú splnené zákonné predpoklady umožňujúce takéto skončenie alebo dá zamestnancovi výpoveď v prípadoch, v ktorých Zákonník práce nariaďuje zákaz výpovede, či daná výpoveď je v rozpore s dobrými mravmi a pod.

Skončenie pracovného pomeru sa považuje za platné, ak na súde nebol v zákonnej lehote podaný návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, aj vtedy, ak súd žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamietne alebo ak súd konanie zastaví.

Druh a rozsah nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru závisí od nasledujúcich skutočností: