Zodpovednosť za škodu podľa Zákonníka práce

Právna úprava, predpoklady a funkcie zodpovednosti za škodu

Zodpovednosti za škodu je v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v z. n. p. obsiahnutá v jeho ôsmej časti v ustanoveniach § 176 až § 221. Vzhľadom na výraznú ochrannú funkciu pracovného práva má právna úprava tejto problematiky celý rad špecifických rysov oproti zodpovednostným vzťahom, ktoré upravujú právne predpisy v iných právnych odvetviach.

Zodpovednosť za škodu sa v pracovnom práve chápe ako sankčný vzťah, ktorý je odvodený od základného pracovnoprávneho vzťahu. Ide o nový právny vzťah, ktorý až do momentu porušenia právnej povinnosti, z ktorej vznikla škoda medzi účastníkmi základného pracovnoprávneho vzťahu, nejestvoval. Obsahom tohto nového právneho vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu vzniknutej škody a povinnosť škodcu spôsobenú škodu nahradiť.

Aj keď sa právna úprava zodpovednosti za škodu v pracovnom práve najčastejšie spája s pracovným pomerom, v rovnakom rozsahu sa uplatňuje aj v pracovnoprávnych vzťahoch založených dohodami o prácach vykonaných mimo pracovného pomeru (§ 223 až § 228a Zákonníka práce), ako aj v prípadoch výkonu verejnej funkcie (§ 215 Zákonníka práce).

Právna úprava zodpovednosti za škodu sa v Zákonníku práce člení na zodpovednosť zamestnanca a zodpovednosť zamestnávateľa.

Zodpovednosť zamestnanca je budovaná na princípe zavinenia, teda je vždy zodpovednosťou subjektívnou a zodpovednosť zamestnávateľa je vždy zodpovednosťou objektívnou, teda bez ohľadu na existenciu zavinenia.

Právna úprava zodpovednosti za škodu na strane zamestnanca sa člení na všeobecnú zodpovednosť (s prezumpciou neviny), v prípade ktorej musí zamestnávateľ zavinenie zamestnanca dokazovať(§ 179 a § 181 Zákonníka práce), ako aj na osobitnú zodpovednosť (s prezumpciou viny), v prípade ktorej sa zavinenie u zamestnanca v prípade vzniku škody bude predpokladať (§ 182 až § 185 Zákonníka práce). Vzhľadom na rôznorodosť skutkových podstát sa zodpovednosť zamestnávateľa v Zákonníku práce člení na úpravu všeobecnej zodpovednosti (§ 92) a úpravu osobitnej zodpovednosti (§ 193, § 194, § 195.)

Predpoklady zodpovednosti

Okrem existencie zavinenia, ktoré je nevyhnutným predpokladom iba v prípade zodpovednosti za škodu vzniknutú na strane zamestnávateľa, k naplneniu zodpovednostného vzťahu v prípade škody je nevyhnutne potrebné, aby boli splnené aj ďalšie predpoklady. Týmto predpokladom je predovšetkým skutočnosť, aby vzniknutá škoda bola dôsledkom protiprávnosti alebo škodnej udalosti, a aby k vzniku škody došlo pri plnení alebo v súvislosti s plnením úloh za existencie pracovnoprávneho vzťahu. Pri absencii niektorého z týchto predpokladov neprichádza pracovnoprávna zodpovednosť za škodu do úvahy.

Škoda sa najčastejšie charakterizuje ako ujma v majetkovej sfére poškodeného, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Takáto škoda môže spočívať v poškodení alebo strate predmetu, materiálu, v penále, pokute, schodku a pod. Skutočnou škodou je majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení hodnoty veci poškodeného. Iná škoda, napríklad v podobe ušlého zisku, predstavuje majetkovú ujmu, o ktorú by sa bol zväčšil majetok poškodeného, keby nedošlo ku skutočnej škode.

Zákonník práce vychádza zo zásady, že sa zamestnávateľovi hradí len skutočná škoda. V prípade všeobecnej zodpovednosti zamestnanca, pokiaľ škodu spôsobil z nedbanlivosti, je jej reparácia v záujme ochrany zamestnanca obmedzená. Inú škodu, napríklad ušlý zisk, by mohol požadovať len zamestnávateľ, a to výnimočne, ak by jej neuhradenie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Vznik škody a jej výšku musí preukazovať poškodený zamestnávateľ. Škoda sa hradí v peniazoch, pokiaľ nedôjde k tzv. naturálnej reštitúcii, t. j. k uvedeniu do pôvodného stavu. Spôsob náhrady sa ponecháva na škodcu.

Porušenie povinností spočíva v protiprávnosti ľudského správania. O tom, či je určitý úkon protiprávny, rozhoduje skutočnosť, že objektívne právo predpisuje určité správanie a v konkrétnom prípade zamestnanec alebo zamestnávateľ konali v rozpore s právnou povinnosťou, ktorá pre nich vyplývala z pracovnoprávneho vzťahu.

K porušeniu povinností musí prísť pri plnení úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Plnením pracovných úloh je okrem výkonu pracovných povinností aj činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. V priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú napríklad úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred jej začatím alebo po jej skončení. Za protiprávne považuje zákonodarca aj konanie proti dobrým mravom. Príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody musí preukazovať poškodený.

Zavinenie je subjektívna kategória, ktorá vyjadruje psychický vzťah škodcu k vlastnému protiprávnemu správaniu, ktorého výsledkom je škoda. Zavinenie má formu nedbanlivosti alebo úmyslu. Obidve tieto formy definuje Trestný zákon. Škoda je spôsobená