Zmeny v pracovných pomeroch na určitú dobu významne upravili kvalitu
pracovnoprávnych vzťahov
V zákone č. 311/2001
Z.z.Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len
„Zákonník práce“) nastalo s účinnosťou od 1.9.2011
viacero významných zmien v dôsledku jeho novelizácie zákonom č.
257/2011 Z.z. (ďalej len „novela
Zákonníka práce“).
Zákonník práce pritom patrí do tej skupiny právnych
noriem, ktorej inštitúty sú v praxi mimoriadne frekventované. Po uvedenej novele
Zákonníka práce som uskutočnil celý rad seminárov,
ktoré počtom účastníkov prekonávali všetky doterajšie maximá, a to mi umožnilo zozbierať veľa
cenných podnetov na výklad alebo vysvetlenie zmien, ktoré účinnosťou tejto novely nastali. Tento
príspevok sa sústreďuje na zmeny v pracovnom pomere na určitú dobu, ktorých význam je v mnohých
smeroch veľmi podstatný.
Ust. § 48 Zákonníka práce patrí
k tým, ktoré boli zasiahnuté takmer každou novelou uskutočnenou v ostatných rokoch. Niektoré zmeny
novely Zákonníka práce majú charakter návratu k
predchádzajúcemu právnemu stavu, iné sú však zreteľne kvalitatívneho charakteru a premietajú do
obsahu Zákonníka práce
trendy, ktoré sa v našom zákonodarstve presadzujú pod tlakom európskej legislatívy. Akokoľvek je
médiami rozšírená fáma, že uskutočnené zmeny majú užší politický (alebo stranícky) charakter,
najdôležitejšie zmeny v pracovnom pomere na určitú dobu majú významnejší, priam koncepčný základ.
Pokúsim sa o postupné a podrobnejšie objasnenie.
Základné východiská
Aby sme mohli urobiť kvalitný rozbor jednotlivých konkrétnych ustanovení, je
nevyhnutné porozumieť tomu, o aké základné princípy sa naša aktuálna zákonná úprava pracovných
pomerov na určitú dobu opiera.
Odlíšenie pracovných pomerov na určitú dobu v legislatíve EÚ (Smernica Rady EÚ
1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na
dobu určitú – ďalej len „Smernica EÚ“) je založené na východisku, že za všeobecnú formu
pracovnoprávnych vzťahov sa považujú pracovné pomery na neurčitú dobu. Súčasne je akceptované, že v
určitých rezortoch alebo pri určitý