Problematika záhradkových osád je stále aktuálna

Popisom vzniku záhradkových osád, vývoja meniacich sa pomerov od čias ich zakladania až po súčasnosť, chceme prispieť K objasneniu problematiky v tejto úzko špecializovanej oblasti a pomôcť čitateľom zorientovať sa v základných právnych predpisoch upravujúcich vzťahy medzi záhradkármi ako užívateľmi pôdy v záhradkových osadách a skutočnými vlastníkmi.

Zakladanie záhradkových osád v 50. rokoch minulého storočia bolo fenoménom socialistického zriadenia, a to nielen na území našej republiky, ale aj v zahraničí. V rukách štátu sa ocitlo množstvo nevyužitej pôdy. Časť bola znárodnená, majitelia pôdy boli nútení dať pôdu k dispozícii štátnym alebo poľnohospodárskym družstvám, zostali vlastníkmi, ale len formálne. Niekde síce zostala pôvodným majiteľom, len ju nemohli využívať. Keďže pozemky boli často malé, veľkovýroba sa na nich neoplatila. V mnohých prípadoch išlo o pôdu v svahovitom teréne, ktorú nebolo možné užívať iným spôsobom. Aby pozemky nezostali ležať ľadom, štát hľadal spôsob ich využitia. Do Kariet v tom čase „hrala" migrácia obyvateľov z dedín do miest.

Obyvatelia miest, ktorí mali pozitívny vzťah k pôde, začali hľadať spôsob budovania záhradok na okraji miest, často kolektívne. Predovšetkým v záujme svojej rodiny žiadali menšie výmery pôdy na účely pestovania zeleniny, kvetov, ovocných stromov a na osobné sebarealizovanie fyzickou prácou a oddychom v prírode mimo rušného mesta. Pod tlakom záujemcov sa začali zakladať záhradkové osady v celej republike. Pôdu pre záhradkovu osadu prideľovali národné výbory základným organizáciám Slovenského ovocinárskeho a záhradkárskeho zväzu (SOZZ) na základe žiadostí a po schválení okresného národného výboru, ktorý pre zriadenie záhradkovej osady vydal územné rozhodnutie. Základná organizácia SOZZ tak získala pozemky právnou cestou podľa vtedy platného zákona o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Národné výbory prideľovali pôdu na záhradkárske účely na takých miestach, kde sa nedala vhodne využiť na stavebné, priemyselné, komunikačné alebo bytové zámery. Boli to často štrkoviská, pieskoviská, zarastené, opustené polia pokryté bodliakmi, burinou, kríkmi.

Pôda, ktorú záhradkári dostali do užívania, musela podľa v tom čase platných právnych predpisov spĺňať kritéria nevhodnosti. Muselo ísť o pôdu nevhodnú pre veľkoplošné obhospodarovanie nedostupné mechanizmom a záhradkári ju mali skultivovať. Pôda sa prideľovala v záujme jej lepšieho využitia a zveľaďovania. Pôda sa do vlastníctva členom osady nedávala, iba do užívania na základe nájomnej zmluvy. Jednému záujemcovi (členovi), pripadne jednej rodine sa mohlo prideliť najviac 400 m2 za predpokladu, že sa stane členom príslušnej základnej organizácie SOZZ, a že sa zaviaže dodržiavať „Poriadok záhradkovej osady". Záhradkári vynakladali veľké úsilie pri budovaní záhradkových osád, aby im slúžili nielen na pestovanie záhradných plodín, ale aby si vytvorili aj vhodné podmienky pre oddych. Záhradková osada mala aj charakter stavby (oplotenie, cesty, vodovod, chata, skladištia pre náradie a pod. Nestačilo len pridelenie pozemku, ale muselo sa teda viesť konanie podľa stavebného zákona. Štát dal záhradkárom pocit nemenného stavu, nad skutočným vlastníctvom pôdy sa neuvažovalo. Užívacie právo záhradkárom prirástlo ako vlastníkom.

Podľa zdroja Ministerstva pôdohospodárstva a vidieka SR bolo na území repub