Pracovný pomer na určitú dobu po novele Zákonníka práce

Pracovný pomer na určitú dobu je možné dojednať len písomne, pričom v pracovnej zmluve musí byť jasne vymedzená doba do kedy trvá pracovný pomer na určitú dobu. Nie je podmienkou, aby sa pracovný pomer na určitú dobu ohraničoval presným dátumom, postačí však ohraničenie skutočnosťou, o ktorej je nesporné, že nastane. Pre právnu istotu účastníkov pracovnej zmluvy na určitú dobu je najvhodnejší variant určenia doby presným kalendárnym dňom. Nie je však vylúčené ani ohraničenie doby vymedzením účelu, za ktorým je pracovná zmluva uzatvorená. Takýmto účelom môže byť napríklad vykonanie prác a pod.

Zákonník práce síce v ust. § 42 vyžaduje pre pracovnú zmluvu vždy písomnú formu, no jej nedodržanie nemá za následok neplatnosť pracovného pomeru, ktorý fakticky vznikne. Pri ústne uzavretom pracovnom pomere však hrozia zamestnávateľovi sankcie v zmysle zákona č. 125/ /2006 Z.z. o inšpekcii práce v z. n. p.

Zákonník práce v ust. § 48 ods. 2 stanovil maximálnu možnú dĺžku pracovného pomeru na určitú dobu, ktorá je tri roky. Je nesporné, že len máloktorý zamestnávateľ uzavrie so zamestnancom pracovnú zmluvu na tak dlhé obdobie. Typickým príkladom sú začínajúci učitelia, s ktorými zamestnávatelia uzatvárajú pracovné zmluvy na určitú dobu zvyčajne od 2. septembra do 30. júna príslušného roku, čím sa snažia ušetriť finančné prostriedky na mzdy počas letných prázdnin.

Zákonodarca stanovením maximálnej dĺžky pracovného pomeru na určitú dobu na tri roky chcel zabrániť zneužívaniu tohto inštitútu, pričom predĺženie maximálnej dĺžky je prípustné len v taxatívne vymedzených prípadoch. Zákonodarca myslel aj na skutočnosť, aby zo strany zamestnávateľov nedochádzalo k neustálemu reťazeniu pracovných pomerov, preto v druhej vete ust. § 48 ods. 2 ustanovil, že v priebehu troch rokov je možné pracovný pomer na určitú dobu predĺžiť alebo opätovne dohodnúť najviac trikrát.

Za opätovne dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu sa považuje pracovný pomer, ktorý ma vzniknúť pred