Disciplinárne nástroje v pracovnoprávnych vzťahoch obecnej samosprávy

Povinnosti zamestnancov v pracovnoprávnych vzťahoch pri výkone práce vo verejnom záujme sú významnou podmienkou správneho a plynulého fungovania verejnej správy. Zamestnávateľ má právo aj povinnosť hodnotiť úroveň plnenia pracovných povinností zamestnancov a výsledky tohto hodnotenia sa môžu prejaviť v celej škále reakcií zamestnávateľa v závislosti od miery plnenia či porušovania pracovných povinností – od neformálneho pohovoru až po okamžité skončenie pracovného pomeru.

S účinnosťou od 1.2.1991 boli z platnej právnej úpravy vypustené ustanovenia o kárnych opatreniach, ktoré dovtedy predstavovali typický disciplinárny nástroj v rukách zamestnávateľov. V platnej právnej úprave takýto nástroj neexistuje, no o to viac môže byť užitočné upozorniť na niektoré ustanovenia pracovnoprávnych predpisov, ktoré zamestnávateľom umožňujú, aby na pracovnú disciplínu účinne vplývali.

Cieľom tohto článku je ponúknuť odporúčania k širšiemu využitiu právom predvídaných prostriedkov v ucelenom kontexte efektívneho personálneho riadenia. V tomto zmysle sa zameranie tohto článku pohybuje na pomedzí pracovného práva a manažmentu ľudských zdrojov, pričom kľúčovým prvkom je pracovná disciplína a prístupy zamestnávateľa, ktoré podľa skúseností autora majú na pracovnú disciplínu podstatný vplyv.

Elementárnym stavebným prvkom pracovnej disciplíny je presné a jasné vymedzenie pracovných povinností zamestnancov. Ešte zreteľnejší je význam tohto prvku z opačného pohľadu: ak zamestnanec nemá okruh pracovných povinností vymedzený jednoznačne a zrozumiteľne, pracovná disciplína je náhodným výsledkom intuitívneho správania a sotva možno hovoriť o jej cieľavedomom zabezpečení.

Pokiaľ ide o okruh povinností vymedzených zákonom, základné povinnosti zamestnanca upravuje § 81 zákona č. 311/2001 Z.z.Zákonník práce v z. n. p. (ďalej len „Zákonník práce“) a povinnosti a obmedzenia zamestnanca pri výkone práce vo verejnom záujme upravujú ustanovenia § 8 až § 10 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v z. n. p. (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z.z.“). Vzhľadom na zameranie tohto článku sa nebudeme venovať obsahu týchto ustanovení. Stojí však za pozornosť, aby sme si vysvetlili vzťah úpravy v Zákonníku práce voči úprave v zákone č. 552/2003 Z.z.Zákonník práce obsahuje v tejto súvislosti nasledovné ustanovenie:

                    Zákonník práce – výňatok 
 
                             § 3 
 
(1) Pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa spravujú 
týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 

Zákon č. 552/2003 Z.z. je vo vzťahu k Zákonníku práce nepochybne osobitným predpisom. Z porovnania obsahu ustanovení § 81 Zákonníka práce a § 8 až § 10 zákona č. 552/2003 Z.z. však vyplýva, že úprava zákona 552/2003 Z.z. nie je voči Zákonníku práce odlišná (osobitný predpis v tomto prípade „neustanovuje inak“) ale doplňujúca. Okruh zákonom vymedzených povinností zamestnanca sa teda skladá zo základných povinností zamestnanca podľa § 81 Zákonníka práce, ktoré sú na podmienky výkonu práce vo verejnom záujme doplnené povinnosťami a obmedzeniami zamestnanca podľa § 8 až § 10 zákona č. 552/2003 Z.z.

Zamestnávateľ sa k tomuto okruhu povinností zamestnanca môže postaviť veľmi rôzne. Niektorí ich prepisujú do pracovného poriadku, čo jednak nie je správne z legislatívno-technického hľadiska, ani z hľadiska pôsobnosti a navyše podobný prístup zamestnávateľa rozširuje rozsah tejto dôležitej vnútornej normy do neúmerných rozmerov, ktoré spôsobia jej neprehľadnosť. Iní sa spoľahnú na nevyvrátiteľnú domnienku, že čo bolo zverejnené v Zbierke zákonov, je známe každému (§ 2 zákon č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v z. n. p.) – inak povedané, uplatňujú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje – a venujú sa len podrobnejšiemu popisu povinností na danom pracovisku alebo pracovnom mieste. Popri uvedených dvoch krajných prístupoch by som odporúčal zvážiť tretí: neopisovať zákonné povinnosti do interných predpisov a dokumentov, ale výslovne na ne upozorniť napr. v pracovnom poriadku.

Je zrejmé, že tento druh p