Pracovná zmluva a jej náležitosti
Pracovný pomer založený pracovnou zmluvou je najbežnejším spôsobom výkonu závislej práce.
Pracovnou zmluvou sa zakladá záväzkový vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pričom obe strany
zmluvného vzťahu by mali pred vstupom do zmluvného vzťahu poznať legislatívu a oboznámiť sa so
všetkými právami a povinnosťami, ktoré im pred uzavretím pracovnej zmluvy, počas jej trvania, ba
dokonca aj po jej vypovedaní vznikajú a sú povinní ich dodržiavať.
Zákonník práce (zákon č.
311/2001 Z.z.) garantuje pre fyzické osoby právo na
prácu, pričom toto základné právo je garantované priamo v ust.
§ 1 Zákonníka práce bez ohľadu na akúkoľvek
diskrimináciu.
Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé
pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom č.
365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(antidiskriminačný zákon) v z. n. p. Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie
z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti,
jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností,
viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo
sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného
postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností
vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod
tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a
požiadavka primeraná.
Pracovnoprávny vzťah ako taký môže vzniknúť jedine so súhlasom fyzickej osoby - budúceho
zamestnanca a budúceho zamestnávateľa, čiže nikoho nemožno nútiť, aby vstupoval do pracovnoprávnych
vzťahov. Na okraj chcem uviesť, aj keď to nie celkom súvisí s pracovnoprávnymi vzťahmi, že ani súd v
trestnom konaní nemôže odsúdiť páchateľa na trest povinnej práce bez výslovného súhlasu odsúdeného.
Táto tendencia súvisí aj s historickým vývojom a demokratickým spoločensko-politickým zriadením.
Základné zásady Zákonníka práce, ktoré sú
vyjadrené v Čl. 1 až 11 a ktoré sú jeho základným pilierom, garantujú, že výkon práv a povinností z
pracovnoprávneho vzťahu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, garantujú zamestnancom mzdu za
vykonanú prácu a poukazujú na zákaz diskriminácie a na skutočnosť, že ženy a muži majú právo na
rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie, pracovný postup, odborné
vzdelávanie a pracovné podmienky.
Ešte pred uzavretím pracovnej zmluvy vstupujú budúci zamestnanec a zamestnávateľ do tzv.
predzmluvných vzťahov, na ktoré zákon výslovne v ust. §
41 Zákonníka práce pamätá. Podstatou predzmluvných vzťahov je určitá informačná povinnosť zo
strany za